Diagnoza F50

14. dubna 2009 v 13:06 | my_world |  MIA life
ahojte konecne mam pre vas nieco zaujimave aj ked to pre vas mozno nebude az taka novinka.PRed par dnami som docitala vybornu knihu,ktora by sice mohla byt aj o trosinku lepsia le som si ista,ze sa vam bude pacit.Je to skutocny pribeh bulimicky liecenaj na psychiatrii.Davam vam aj malu ukazku.Kniha stoji okolo 6eur .mala som ju od kamaratky ale urcite si ju kupim.






Znova doma z nemocnice

Totálne šialenstvo

Najhoršie na tom všetkom bolo, že aj ostatní verili, že sa domov vrátim celkom zdravá. Že tie dva mesiace vygumujú predchádzajúce dva roky vracania a že snáď vymažú všetko zlé aj zo mňa. Myslím, že som sa mala vrátiť znova taká ako predtým. Bezproblémová, vzorná, veselá a milá.
Chcela som. Len ja viem, ako veľmi. Ale dnes tomu jednoducho neverím. Nenašla som v tom špitáli nič, čo by okrem tela zmenilo aj moje myslenie. Zdalo sa mi, že k tej istej sprostej hlave niekto dorobil iné telo. Väčšie, mäkšie, neforemné. Nikto ma nepripravil na to, že svoje telo môžem znenávidieť ešte viac, že k sebe môžem byť ešte krutejšia, ako som bola, a že potreba ubližovať si bude onedlho hraničiť s posadnutosťou. Nikto nepovedal mojim rodičom, že sa to môže stať. Dúfali, že prídem domov, naložím si obed, celý ho zjem, pekne poďakujem a znova to budem tá stará ja.
Lenže to, čo nasledovalo po návrate z nemocnice, som nečakala ani v najhoršom sne.
Bolo to neuveriteľne ťažké.
Priznať si, že som tam, kde som bola predtým.
Tváriť sa, že som v pohode, keď nie som.
Ísť na toaletu, keď sa na mňa dívali všetky oči.
Ísť z toalety, spláchnuť a vedieť, že som nič zlé nerobila.
Splachovať a vedieť, že som to urobila znova.
Stále cítiť nedôveru.
Nedôverovať ani sama sebe.
Nedokázala som to. Znova som sa každú chvíľu vážila, znova som vracala, chcela som späť svoje telo a chcela som ho rýchlo. Takto som odmietala žiť. Hanbila som sa vyzliecť donaha, hanbila som sa milovať, sprchovala som sa zásadne sama, zamknutá a takmer so zatvorenými očami. Pohľad na moje telo mi spôsoboval muky, zdalo sa mi príšerné a cudzie viac ako kedykoľvek predtým.
A ľudia ma oveľa viac stískali. Myslím, že keď ma konečne zbadali vonku, prehnanú očistcom psychiatrie, že sa v nich miešal strach, úľava a ľútosť. Ako vtedy, keď som stretla v meste Majku. Našli sme sa v dave očami a ona sa ma vtedy, keď už stála celkom blízko, iba spýtala: "Si doma?"
Nečakala na odpoveď a objala ma. Keď sme takto mlčali asi minútu, objatie povolilo a ja som jej zaň bola nesmierne vďačná. Viac ako za slová.
Aj sesternica Zuzka ma takto vyobjímala a soplila mi pritom do goliera. Cítila som celkom zreteľne, že sa o mňa bojí. Dojalo ma to a revali sme teda spolu. Nedokázala som hovoriť o tom, čo sa stalo, čo sa dialo za múrmi nemocnice, a ani o tom, čo bude ďalej. S nikým.
A spomínam si, že ma objímal aj môj chlap. Často. Hovorila som už, že vďaka nemu viem povedať nahlas a jasne Ľúbim ťa? Nevedela som to dlho, naučila som sa to až ako dospelá, od neho, ale vďaka Bohu za to. Nikdy predsa nie je neskoro. Dovtedy som sa červenala, keď mi vravieval, ako ma má rád. A že som pekná. Myslela som, že si zo mňa strieľa. Išlo mu to nesmierne ľahko a tak prirodzene. A objímal ma rovnako rád. A snažil sa zo všetkých síl, aby som myslela aj na iné, nielen na jedlo.
A potom som to párkrát zbabrala.
Sedeli sme večer v jeho izbe a hrali karty. Nakrájal ananás a brali sme si ho z tanierika po kúskoch, sŕkali sme z neho šťavu a vyťahovali zo zubov ananásové cverničky. Tŕpol mi z neho jazyk, vždy som mala radšej ananás z konzervy, čerstvý mi vyštípal zvnútra celé ústa. A potom som mala znova tie hlúpe výčitky. A šla som vracať.
Keď som sa vrátila, sedel bez slova a videla som, ako mu zaťaté čeľuste sprísnili tvár. Zvláštne, nikdy sa so mnou nehádal, nikdy mi nevyčítal, že vie o tom, že chodím vracať, nikdy sa nevyhrážal, vždy len mlčal. Vedel mlčať dlho. A ja som si pomáhala lístkami. Písala som mu, aby som mu dala vedieť, že ho ľúbim, písala som mu, keď mi chýbal, a písala som mu aj vtedy, keď som sa potrebovala ospravedlniť. Ako po tom ananáse:

.. .je mi to ľúto, že všetkým robím len starosti. Najviac mi je ľúto, že robím problémy Tebe. Chcela som všetko úplne inak, chcela som sa správať úplne opačne, robiť veci o 180 stupňov iným smerom... Prepáč a daj mi, prosím, ešte šancu, aby som to dokázala. Oco mi povedal, že ak chcem všetko napraviť, musím to robiť tak, že zo mňa bude tiecť. Chcem to skúsiť. Chcem dokázať aj ostatným, že nie som nula, že ma nemôžu len tak odpísať a že za niečo ešte stojím...
Zlato, mám teraz v sebe toľko odporu, ktorý k sebe cítim, musím sa ho pokúsiť zužitkovať tým správnym smerom.
Ľúbim Ťa a hlavne kvôli Tebe mi ešte nie je všetko jedno...

Prečítal si to, lístok poskladal a položil na nočný stolík. Zavŕtal sa do perín, otočil sa k stene a nezaspal. Nikdy nezaspal, keď ho niečo trápilo. Myslím, že sa pozeral do steny aj vtedy, keď som zhasla svetlo. A aj vtedy, keď som zapla vežu a pustila potichučky cédečko. Určite mal oči otvorené aj vtedy, keď som sedela na okne, pozerala do tmy a čakala, či takto ďaleko od seba vydržíme celú noc. Prehadzoval sa a ja som zatiaľ počítala zimomriavky na rukách. A potom som niekoľkokrát vrátila tú istú pesničku. Celkom na začiatok.

A ďábel se vkrádá
svý tělo neovládáš
tvůj anděl co padá
už nevíš co bys ráda...

Nenávidela som sa tak veľmi... Niekoľkokrát denne som vracala. Päť? Sedem? Desaťkrát? Bolo mi to nakoniec jedno. A kúpila som si tie poondiate preháňadlá. Čert mi ich bol dlžen. Myslím, že som od nich bola závislá takmer okamžite. Heroický výkon, ak si spomeniem, že približne dva mesiace po odchode z nemocnice som bola zase v hlbokom mínuse.

... do tvých vlasů vplétá vůni ohně sám
zbejvá spousta času já ho tisíce let znám.
Prach ze rtů spláchni lásko bude fajn
ve dne mi pláchni malá budu sám...




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Stella Stella | Web | 14. dubna 2009 v 13:23 | Reagovat

to neni moja postava ako vyzeram teraz ale predtim nez som schudla....teraz mam o cca 4-5 kg menej.....s takou postavou som spokojna bola ale som to posrala a teraz sa musim naucit žiť a jesť normalne.....

2 donchinka donchinka | 3. května 2009 v 19:21 | Reagovat

zbastila som to na 1 sup

3 my_world my_world | 6. května 2009 v 12:16 | Reagovat

aj ja :)strasne ma to chytilo

4 neznama neznama | Web | 30. července 2009 v 13:22 | Reagovat

super je ten uryvok..ako sa vola autor?rozmýšlam še si ju kúpim vyzerá dobre:) pls napíš mi na blog,díky

5 nikol nikol | 10. července 2012 v 15:10 | Reagovat

to je z knihy ?? tak potom to nie je velmi profesionálne napísané ...

6 new-life-style-proana new-life-style-proana | E-mail | 4. února 2013 v 6:56 | Reagovat

Práve tú knihu čítam. Už druhý krát. Je perfektná.Nikol, nie je to profesionálne napísané, pretože to nie je profesionálna spisovateľka. Táto kniha je z edície Evitoviek, do ktorých píšu svoje príbehy ľudia bez ohľadu na povolanie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama