Dalsi zivotny pribeh

23. ledna 2012 v 18:38 | my_world |  ANA life

Spoveď anorektičky Jany : Prežila som najväčšie peklo

Anorexia a bulímia je podobná závislosť ako alkoholizmus. Je s tým ťažké prestať. Prinášame vám Janinu spoveď, o tom, ako dokázala po rokoch prekonať nenávisť k vlastnému telu.

Krivky ako nepriateľ

Bola som pekné dievča s normálnou postavou. V štrnástich rokoch mi jeden "úprimný" spolužiak povedal, že som trošku pri sebe. Nebola som, ale ako každé dievča v citlivom veku ma to vzalo. Vtedy som si povedala, že by som svoju normálnu peknú postavu, mala zmeniť na štíhlu. Hrávala som závodne volejbal, čiže som mala trikrát do týždňa dvojhodinový tréning.
Čo sa týka pohybu, mala som ho vo veľkej miere, a tiež pomerne ťažkú tréningovú záťaž. Spočiatku to bolo jednoduché, začala som si dávať pozor, čo zjem. Najviac ma však dorazila dovolenka s rodičmi. Boli sme u rodiny vo Francúzsku. Jedli sme oveľa viac ako som bola doma zvyknutá. Keď som sa najedla, bolo mi doslova zle zo samej seba. Cítila som sa veľká ako veľryba. Vtedy som si povedala, že na Slovensku nastane drsná diéta. Už nikdy nebudem tučná.

Šport ako droga

Šport je kamarátom všetkých anorektičiek. V kombinácii s minimom jedla je to dokonalá kombinácia na chudnutie. Hrala som volejbal, robila kalanetiku a ešte som navyše robila takmer 500 sklápačiek denne. Okrem toho som postupne začala vynechávať sladkosti, prestala som si sladiť kávu. Kilogramy začali len tak ubúdať. Zrazu som sa odvážila a mala som o sedem kilogramov menej.
Postupne mi začali trčať panvové kosti a rebrá. Vtedy som sa začala cítiť výborne. Svoje chudšie telo som maskovala širokými nohavicami a svetrami. Okolie si začalo všímať moje štíhlejšie telo, vtedy som bola na seba pyšná! Zrkadlo však neúprosne ukazovalo moje sadlo a špeky, pritom v skutočnosti som bola štíhla ako prútik. Chudla som stále ďalej, jedla som ešte pomerne normálne, iba zdravo. Nebola som typ anorektičky, ktorá by hladovala, len som veľa športovala. Na volejbale som stratila silu, moje smeče nemali energiu a rýchlosť. Hnala som sa do začarovaného kruhu. A moje sebavedomie bolo stále na dne. Mala som miery modelky, no žiaden muž na mňa ani nepozrel. Stratila som totiž ženskosť.

Preboha, nemôžem mať prsia!

Dva roky som žila vo svojom malom anorektickom svete. Každý deň ráno na lačno som sa postavila na váhu. Ak ručička ukázala viac o jeden kilogram, okamžite som obmedzila potravu. Bola som vychudnutá, nemala som prsia, trčali mi panvové kosti a stále som videla v zrkadle svoj tučný obraz. Stratila som menštruáciu na jeden dlhý rok, lebo moje telo malo podváhu.
V zime som fialovela, lebo som mala málo podkožného tuku. Moja mama ma po mesačnom návrate z Austrálie ani nespoznala. Moja tvár bola úzka, že na nej dominovali iba veľké oči, nos a zuby. Vlasy som mala suché, polámané a nechty nekvalitné. Na desiatu do školy mi stačilo jablko. Bola som neustále hladná, každý deň som si v hlave premietala, čo všetko som cez deň skonzumovala. Lenže, anorektičkou nevydrží byť žena celý život. Obdobia nejedenia sa zvyknú prelínať s bulimickými érami. A keďže som nemohla byť vychudnutá celý život, šport a nejedenia som vymenila za pohodlné preháňadlá.

20 preháňadiel denne

Akonáhle som prestala s vrcholovým volejbalom, mierne som pribrala. Možno 5 kilogramov, ale to je pre anorektičku pohroma. Opäť sa začala nenávidieť svoje telo, lebo začalo získavať ženské tvary, presne také, aké sa mužom páčia. Objavila som však ďalší geniálny výdobytok ako chudnúť. Nikdy som sa neprejedala, ale aby som si aspoň raz za čas mohla dať kompletný obed, potrebovala som sa naspäť tej energie zbaviť.
Nikdy som nevracala, zdalo sa mi to nechutné. Pohodlnejšie boli preháňadlá, ktoré som objavila ešte v anorektickom období. Jedna väčšia večera, tri tabletky Fenolaxu a opäť som bola o kilogram ľahšia. Večery a noci strávené na toalete, pred rodičmi hrať hru na schovávačku, však preboha nemôže mať ich dcéra hnačku každý deň. Najprv mi v mojom bulimicikom období stačili tri tabletky, ku koncu som bola schopná skonzumovať na posedenie dvadsať tabletiek.
Moje telo už bola na tabletky navyknuté a menší počet mu nič nerobil. Bolo mi zle zo samej seba, striedala som lekárne, lebo lekárničky na mňa divne pozerali ak som si pýtala preháňadlá. Rodičia si stále pamätali moju vychudnutú postavu, tá už bola opäť normálna, len moje stravovanie, váženie a hodiny strávené na WC v poriadku vôbec neboli.
Keby ma mama v jeden deň nezobrala do nemocnice, aby som videla ako vyzerajú hospitalizované dievčatá, tak by sa zrejme nič v mojom živote nezmenilo. Mala som byť hospitalizovaná aj ja. Problém som mala obrovský. Povedala som si, že to zvládnem sama. Chodila som iba na ambulantné terapie. Dokázala som zvíťaziť. Len to trvalo dlhých päť rokov. Stále sa čudujem, že moje telo má celkom dobré výsledky, napriek tomu, ako som ho týrala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Veronica Settway Veronica Settway | Web | 23. ledna 2012 v 18:42 | Reagovat

To je šílené ..

2 Saphire Saphire | Web | 23. ledna 2012 v 19:31 | Reagovat

Až se stydím, že přesně to, co chci je ztráta těch ženských tvarů, chci vysokou a štíhlou chlapeckou postavu, k čemu prsa.. :-x

3 Sophia Sophia | Web | 23. ledna 2012 v 20:54 | Reagovat

Taky mi bylo trochu trapně, když jsem to četla. Stejný názor, jako Sap.

4 Cassie Cassie | Web | 23. ledna 2012 v 23:15 | Reagovat

To je strašný, chudák holka... ale zase, taky se mi na mně ženské tvary nelíbí, bohužel...:(

5 nikol nikol | 10. července 2012 v 18:53 | Reagovat

aj ja spravím denne 500 sklápačiek, ani ja nemám prsia a fialovejú mi ruky, no a ?? ved vsetci vieme, ze nasledky su take, radsej budem znasat toto a mat bmi 11 (ako som mala nedávno) ako vyzerat normalne, ked mi je z toho zle

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama